Môj profil
Som poslanec Národnej rady SR, bývalý europoslanec. Pôsobil som ako prednášateľ, prekladateľ, tlmočník a laický evanjelizátor. Moja misia je stále tá istá - byť hlasom kresťanských hodnôt v spoločnosti.
Pre dobro krajiny a rozvoj spoločnosti je potrebné angažovať sa aj ako kresťan v politike, pretože občiansky sektor je len jednou časťou pre zmenu k lepšiemu.
V roku 2012 som preto kandidoval do národného parlamentu. V roku 2014 som bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu. Som aj členom Európskeho kresťanského politického hnutia, čo je medzinárodná sieť kresťanských politických strán. Od roku 2017 som bol päť rokov jej predsedom. V tejto línii chcem aj naďalej budovať spoluprácu s kresťanskými slovenskými a európskymi politikmi, lebo len spoločnými silami dokážeme presadiť prospešné veci. Na tom spolupracujem s mojimi novými kolegami v klube poslancov KDH a v celoslovenskej štruktúre tejto strany.
Moje témy
Venujem sa témam dodržiavania ľudských práv, obrane slobody viery a presvedčenia a prejavu, zaujímajú ma geopolitické otázky Blízkeho východu, som členom siete priateľov Izraela.
Podporujem rodinu a ochranu života
Som šťastne ženatý, otec troch chlapcov a vážim si a chránim stabilnú rodinu ako prístav pokoja a rozvoja, a preto o ochranu a podporu prirodzenej rodiny usilujem. Mojou manželkou je popredná odborníčka na paliatívnu medicínu a s tým spojené otázky o dobrej prirodzenej smrti, MUDr. Andrea Škripeková, preto podporujem uplatňovanie paliatívnej medicíny v legislatíve aj praxi.
V politike potrebujeme slušnosť, spravodlivosť a rešpekt voči Bohu - to je stále mojím presvedčením.
Ochrana evanjeliových hodnôt a ich transformácia do spoločnosti je mojou celoživotnou misiou.
Slovensko si musí vyberať, či pôjde cestou ich rozvíjania alebo umenšovania. Ja som za ich ochranu a rozvoj.
Môj príbeh
Boh sa ma dotkol zvláštnym spôsobom a ja som prežil obrátenie k nemu, keď som mal 20 rokov. Vyrastal som a bol som vychovávaný ako úplný ateista a za celých tých 20 rokov mi nikto nikdy nič o Bohu nepovedal. Bolo to čosi pre úplne neznáme.
Žili sme v malom slovenskom meste a naši rodičia sa nám snažili zabezpečiť všetko potrebné – boli sme dobre oblečení, nikdy sme neboli hladní, chodili sme do školy. Ale musím povedať, že manželstvo mojich rodičov bolo istým spôsobom bezútešné a neskôr, keď som mal 14, ich život vyvrcholil rozvodom. Pre mňa to vtedy bol ťažký otras, čo som si vôbec neuvedomoval. Prežíval som pocit nešťastia, určitej osamelosti, mal som málo kamarátov. Každopádne sa stalo to, že som akurát pri nastúpení na stredný stupeň školy v Bratislave začal prežívať veľkú rozháranosť, rôzne vnútorné ťažkosti a hľadal som nejakú identitu, aj čosi čistého a dobrého. Nenachádzal som to okolo seba, iba som videl dvojtvárnosť mnohých kamarátov. Po čase som zapadol do veľmi dobrej partie pankáčov, kde som začal nachádzať zmysel života v dobrej muzike a určitej filozofii, ktorú toto hnutie prinášalo. Bola tam vytvorená aj určitá komunita, ktorá poskytovala bližšie priateľstvá a k čomusi sme patrili, za niečím sme išli, čosi to pre nás znamenalo; bolo to veľmi dobré.
Bezútešnosť
Tak som prežil niekoľko ďalších rokov. Škola ma nebavila, bola dosť problematická a stále som prežíval bezútešnosť, čosi vnútorne ťažké. Nemalo to perspektívu. Blížila sa moja 18-tka, skončil som školu a zamestnal sa. Bol to šedý život. Robiť, byť s chlapmi z roboty, potom v dákej krčme alebo na koncerte s kamarátmi. Stále dokola.
Na vojne
Keď som mal 18 rokov, narukoval som na základnú vojenskú službu a všetko, čo som tam spoznal, pre mňa bolo obrovským sklamaním, hlavne nezmyselnosť toho pobytu, hnev na spoločenské zriadenie, spoločenská pretvárka… Začínal som si hovoriť, že v živote neexistuje nič, čo by mohlo byť naozaj akýmsi krásnym, akýmsi pevným, čímsi dobrým. Hoci som mal niektoré dobré priateľstvá, tak som prežil obrovské sklamanie. Na vojne bolo mnoho veľmi zlého. Začal som byť veľmi sklamaný z ľudí a vôbec zo všetkého, čo existuje.
Vtedy sa stalo niečo veľmi zvláštne
Bolo to kedysi v júni v roku 1990 a ja som v jedno normálne pekné popoludnie, mali sme poobednú prestávku, išiel z budovy a niekam som kráčal povedľa baráku. Náhle sa stalo niečo také silné, že som sa zastavil a začal som sa pozerať okolo seba. Obklopilo ma čosi obrovské. Nevedel som, čo to je, ale bolo to tam. Nič som nevidel, ale vnímal som niečo, čo je všade okolo mňa, bolo to veľmi dobré, mohol by som to popísať ako niečo veľmi teplé, objímajúce, veľmi svetlé. Zároveň som nič fyzické nevidel. Vedel som ale, že toto obrovské čosi preniká všetko okolo mňa, preniká to barák, cvičisko, náš autopark, všetky stromy, všetok vzduch, úplne všetko, čo je, preniká to mňa celého. A hlboko veľmi vo vnútri mňa to spôsobilo zvláštnu radosť, pokoj, ktorý sa začal rozlievať.
Tento celý zážitok pominul po určitej chvíli, ale v hlave mi ostal jediný fakt, ktorý tam zaznel ako veľmi jasná myšlienka, ako veľmi jasné slovo, hoci som nikoho nepočul nič vravieť, ale vo mne rezonovalo – BOH EXISTUJE. |
Bol som presvedčeným ateistom, nikdy som sa nestretol s niečím takýmto. Nikto pri mne nestál, nikto ma nepresviedčal. Náhle som vedel, že som zažil prítomnosť Boha. On nebol myšlienka kdesi ďaleko, alebo kdesi v mojej hlave. To, čo sa stalo, bola realita a náhle som vedel, že je to všade. Bolo to neskutočne krásne, úžasne dobré a dávalo to zmysel. Zrazu som vedel, že toto je zmysel všetkého, že Boh JE.
Vedel som, čo hľadám
Od tej chvíle som najbližších niekoľko dní prežíval zvláštnu eufóriu, radosť. Večer som zaspával s tým, že je dobré, že Boh JE a ráno som vstával s tým, že som sa usmieval a hovoril som si: to je odpoveď na všetko. Ostatní si začali myslieť, že mi nejakým spôsobom preskočilo. Ja som však vedel, čo hľadám a začal som sa vypytovať tých, o ktorých som vedel, že prišli z dedín, že asi chodili do kostola a že tak boli vychovávaní. Pýtal som sa ich na Boha, na kostol, na čokoľvek, čo by mi dalo nejakú informáciu a prežil som veľký výsmech. Hovorili mi, aby som sa zobudil, aby som sa prebral, že už idem do civilu a podobne. Po pár dňoch som porozumel, že nechápu, čo sa ich pýtam. To čosi zvláštne bolo stále so mnou vedel som, že je to konkrétny, osobný Boh. Predovšetkým som prežíval hlboký vnútorný pokoj. Neskôr som bol frustrovaný z hľadania a tak som zašiel na miestnu faru. Bolo to v jednom západočeskom mestečku za Prahou. Tam som zaklopal a miestny kňaz bol naozaj mužom modlitby, ktorý poznal osobne Boha, venoval mi čas a veľa mi o Bohu hovoril. A hoci to bol ešte dlhý proces – prijať to mysľou, pochopiť argumentami a prijať rozumom, tak som naozaj rozumel a cítil, že Boh ma vedie, že ku mne hovorí.
Nový život v civile
Po krátkom čase som odišiel do civilu. Vrátil som sa do Bratislavy a vedel som, že nechcem a nesmiem navštíviť starých priateľov, že si chcem udržať nový život. Učil som sa modliť, počúvať Boha, objavil som Božie slovo – Bibliu a začal som ju čítať a zistil som, že je živá, že hovorí do mnohých oblastí života a že mi dáva veľmi jasné usmernenia. Náhle som zistil, že mám plný život čohosi krásneho. Zistil som, že už nie som hladný po tom, aby ma niečo naplnilo. Boh bol v mojom živote a začal mi dávať všetko dobré, čo som si len mohol predstaviť. Tak som začal vidieť, že On to vkladá do môjho života.
V spoločenstve kresťanov
Po nejakom čase som sa zoznámil s ďalšími niekoľkými dobrými kňazmi, ktorí mi boli ukazovateľmi na ceste. Jeden z nich ma priviedol do malej skupinky kresťanov, ktorí sa pravidelne stretávali a spoločne sa modlili, zdieľali sa z Božieho slova, učili sa, ako žiť vieru, povzbudzovali sa navzájom. Neskôr, keď som už do tejto skupinky patril, sme začali často chodiť za druhými ľuďmi – či už na výletoch, alebo niekde na ulici a hovorili sme im o našom Bohu. Kdekoľvek sme boli, hovorili sme o svojej skúsenosti s tým, čo nám Boh dáva. Toto spoločenstvo ľudí spôsobilo novú formu života a prežíval som čosi nádherne krásneho. Obrovské požehnanie.
Som hlboko šťastný, že Boha poznám a chcem toto poznanie dať všetkým. Nie je jednoduché žiť nasadený a disciplinovaný život kresťana, ale je to nádherné v tom, aké ovocie prinesie tebe samému a ľuďom okolo teba.