Dnes sa v Bratislave konala inaugurácia prezidenta Petra Pellegrinih, pričom v dóme sv. Martina zaznelo slávnostné „Te Deum“ (Teba, Bože, chválime – liturgický obrad prosby o požehnanie pre novozvolenú hlavu štátu).

Podobne ako pred 5 a 10 rokmi, teda pri inaugurácii pani Čaputovej a pána Kisku, aj teraz som si uvedomil, že naši traja najvyšší štátni predstavitelia – prezident, premiér a predseda parlamentu – sú ľudia, o ktorých nie je všeobecne známe, že by mali osobné, vnútorné poznanie o osobe a učení Ježiša Krista.

Nevieme, či si ctia a nasledujú biblickú, judeo-kresťanskú tradíciu svojimi skutkami, slovami a modlitbami. Toto sme od nich ešte nepočuli, ani nevideli.

Nezazlievam im, žeby nekonali dobro a nežili ctnostne. Isteže nie. Len hovorím, že nevidíme a ani nevieme, žeby vyjadrovali svoju osobnú pokoru pred Najvyšším Bohom a ctili si biblické, morálne a etické štandardy. A na základe nich aj konali. 

V histórii blízkej, staršej i dávnej zreteľne vidíme, že ak bol panovník človekom úcty a oddaného rešpektu voči Bohu, bolo to pre krajinu požehnaním. Prinášalo to pokoj a prosperitu, pričom ľud krajiny, oslovený ich príkladom sa tiež obracal k Bohu.

„Blažený národ, ktorého Bohom je Hospodin“, stojí v Biblii (Žalm 33,12). Prečo je to tak? „Lebo slovo Hospodinovo je priame a každé jeho dielo je stále“, píše sa o pár veršov skôr. 

Ak budeme žiť priamo, teda v pravde voči Bohu i ľuďom, budeme zažívať pevný a stály život, čo je požehnanie dobrom. O tom hovorí 33. žalm.

Presne to si želám pre naše Slovensko. O takéto poznanie pre Slovensko usilujem.